Jedneho dna ...

Som normálne dievča, teda dúfam a nikdy som si nemyslela, že si budem písať blog... Otázka prečo to robím ? Možno sú to nejaké neutriedené myšlienky, ktoré nechcem nikomu povedať, ale chcem aby ich každy vedel . Vlastne o čo ide... Pochádzam z neúplnej rodiny, kde mi zomrel otec a mama má priateľa, s ktorým ani ja ani sestra nevychádzame. Ale so sestrou som nevychádzala nikdy... Vlastne až teraz mi to dochádza, keď sa nad tým zamýšľam ... Ale prečo , to naozaj neviem... Jednoducho , vždy , keď som sa snažila, keď som sa niečo pýtala, buď mi nechcela povedať, alebo mi klamala, alebo sa urazila. Bezdôvodne... Veď nikdy som nič nevravela mame. Ale to je jedno . Ja žijem u priateľa, kde s každým dobre vychádzam . Ale doma... Je to hrozné, bojím sa tam chodiť. Vždy keď prídem, stačia dve vety a už ma trepe, bije, tlčie, udiera mi hlavu o zem. Som staršia a predsa sa neviem brániť. Neviem, alebo nechcem ?/ Samozrejme môj mozog mi bráni jej ublížiť, ale zároveň ma trápi , že jej v tom nebráni nič. Nebaví ma chodiť s vyrvatými vlasmi s rozbitou hlavou ... S otrasmi mozgu ... Len preto, že je agresívna. Smejte sa mi, alebo nie, ja už neviem ako to riešiť. Veď, čo by ste robili vy... Naposledy keď sa to stalo, volala som políciu. Na vlastnú sestru . Mama sa išla zblázniť. Ale ja už som inde riešenie nevidela. Snažila som sa jej pomôcť tisíc krát... Ale toto je už psychický problém. Zavolala som ich, ale oznámenie som i tak nepodala... Iba som sa za to hanbila. Ona ma za to nenávidí. Ale nenávidieť ju mám právo ja, za to, ako ma tčie pre nič. Nie sú to iba také bitky, že sestry sa bijú. Používa päste, bije sa ako profesionál. Tak bodaj by nie, keď sa mláti aj po vonku. Ale jej ani tá polícia nepomohla... Dokázala iba povedať, kľudne si ma udaj. Nič som jej nikdy nespravila, až na to, že mi závidí a mysli si , že som lepšia , že ma má mama radšej ... Samozrejme je to konina. A preto by som sa nebila... Už ma fakt nebaví chodiť domov so strachom :(